Ak chceme akokoľvek
diskutovať o Katolíckej Cirkvi a jej viere,
musíme to urobiť v rámci faktov, ktoré tu proste sú,
či už sa nám páčia alebo nie.
Diskusia, založená na spochybňovaní
alebo ignorovaní týchto faktov
diskusiou jednoducho nie je, ale demagógiou…
(poznámka: vybral som takmer výlučne
svedectvá z úst bratov protestantov – nie preto, že by som sa opieral
o názor či autoritu „odpadlíkov“, ako ich jeden brat luterán nazval, ale
aby som ukázal, že ktokoľvek hľadá, nájde, bez ohľadu na to, v akej
tradícii bol vychovaný. Nasledovné texty nie sú subjektívnymi svedectvami
o názoroch daných osôb, ale svedectvami o tom, ako objavili
objektívne a hmatateľné fakty o Kristom založenej Katolíckej Cirkvi.)
Obsah:
Katolícka Cirkev je
HISTORICKÁ:
Katolícka viera
je APOŠTOLSKÁ:
Katolícka náuka je PÔVODNÁ a
NEOCHUDOBNENÁ
Katolícka Cirkev je naozaj
KATOLÍCKA:
Boh v Katolíckej Cirkvi koná
ZÁZRAKY a ZNAMENIA:
VEĽKÉ a POČETNÉ znamenia a
zázraky,
DUCH SVÄTÝ v Cirkvi koná mocne
a v plnej sile:
Náuky, ktoré o nej šíri
PROTESTANTIZMUS, sú z prevažnej miery vymyslené báchorky…:
Dodatok
1: „Biblické“ nerovná sa „pravdivé“
"Rome has a better claim to historical continuity and institutional unity than any Protestant denomination, let alone the strange hybrid that is Evangelicalism; in the light of these facts, therefore, we need good, solid reasons for not being Catholic." (Carl Trueman, protestant, historická teológia);
"Myslím si, že je dôležité, aby som na záver spomenul myšlienku Johna Henryho Newmana [bývalého protestanta], ktorá bola kľúčová v procese môjho obrátenia ku Katolíckej cirkvi. Napísal, že „dobre poznať dejiny znamená prestať byť protestantom". Tento jeden riadok je zhrnutím kľúčového dôvodu, prečo som zanechal protestantizmus, obišiel som Pravoslávnu cirkev a stal som sa katolíkom. Newman mal pravdu. Čím viac som čítal dejiny Cirkvi a Sväté písmo, tým menej som mohol ostať protestantom. Videl som, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus a všetci ostatní, ktorí si chcú nárokovať názov „pravá cirkev", musia ustúpiť. Katolíkom som sa stal vďaka Biblii a dejinám Cirkvi proti svojej vôli (aspoň spočiatku) a na moje veľké prekvapenie. Naučil som sa aj to, že obrátený Newmanov výrok je rovnako pravdivý: nepoznať dobre dejiny znamená stať sa protestantom." (Marcus Prodi, protestanstský kazateľ);
"Protestantizmus je dieťaťom katolicizmu, jeho dcérskou spoločnosťou, nezaobíde sa bez neho, pretože samotná Biblia, na ktorú kladie taký veľký dôraz, je garantovaná autoritou Katolíckej cirkvi." (Martin T. Zikmund, evanjelický farár);
"Je pravda, že protestanti žijú z vypožičaného kapitálu Katolíckej cirkvi, lebo ona neomylne uznala kánon Svätého písma pod božským vedením Ducha Svätého. Vždy, keď protestanti citujú z Biblie, nevedomky uznávajú, že dôverujú v neomylné Božie vedenie, ktoré dostala Katolícka cirkev od Krista." (Bob Sungenis, protestantský teológ a pastor)
"Zistil som, že katolíci nie sú v konečnom dôsledku
hlúpi, že neopustili vieru našich otcov. Pravdou je, že Katolícka Cirkev Bibliu
pozná a vyučuje ju takým spôsobom, ktorý vylučuje všetky protirečenia, s
ktorými sme sa ako evanjelikáli museli zmieriť.
Vedia, čomu evanjelikáli vyučujú a odmietajú to z
veľmi dobrých a pádnych dôvodov. V skutočnosti som zistil, že katolícka Cirkev
bola vždy prekvapivo inteligentná a neskutočne verná Písmu a učeniu Otcov
rannej Cirkvi." (Steve Ray, protestantský
pastor);
"Po celej tej antikatolíckej
propagande, s ktorou som sa stretával v mojich protestantských rokoch, v
Katolíckej cirkvi som našiel najrozumnejší a najdôveryhodnejší výklad
Svätého písma. Práve táto vernosť Písmu spečatila moje rozhodnutie vstúpiť
do Katolíckej cirkvi." (Bob Sungenis,
protestantský teológ a pastor);
"Keď som riešil tieto a iné otázky, začal som byť
nervózny. Zistil som, že Katolícka cirkev má presvedčivé biblické
dôvody pre svoje učenie, a to ma vyľakalo. Všetko išlo príliš rýchlo.
Dokonca som uvažoval o možnosti, že Katolícka cirkev má pravdu. S chvením
som si povedal, že musím spomaliť a nájsť odpovede u evanjelikálov, ktorí
mi ukážu omyly v katolíckom myslení, ktoré som akosi
prehliadol. Prinajmenšom vždy, keď som dostal tieto mučivé
„katolícke" myšlienky, ubezpečoval som sa, že romanisti sa úplne
mýlia v mariánskych dogmách. Táto téma mi znemožní, aby som sa niekedy
stal katolíkom. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi som si to nahováral,
nemohol som sa zbaviť rastúceho strachu zo zistenia, že Katolícka
cirkev má pravdu vo všetkom. Zúfalo som nechcel, aby to bola pravda, ale
nevedel som prísť na to, ako sa vyhnúť presvedčivým biblickým a logickým
argumentom v prospech Katolíckej cirkvi. Cítil som sa ako v príslovečnom
kanoe bez vesla, ktoré by mi pomohlo dostať sa cez dravý prúd. Keď som
cítil, že čoraz rýchlejšie smerujem k neznámemu cieľu, počul som
hukot veľkého vodopádu kdesi v diaľke. A tento hukot bol čoraz silnejší.
„Prosím, Bože," modlil som sa. „Ukáž mi pravdu, ale nech táto pravda
nie je katolícka!"" (Tim Staples, protestant)
"Keď teda máme také dôkazy, nie je
nevyhnutné hľadať u iných pravdu, ktorú sme dostali od Cirkvi. Lebo
apoštoli, ako bohatý muž v banke, uložili v Cirkvi čo najvernejšie všetko,
čo sa týka pravdy, a každý, kto chce, môže čerpať z jej vody života.
Lebo ona je bránou do života, pričom všetci ostatní sú zlodejmi a lupičmi.
Preto je určite nevyhnutné vyhýbať sa im a pritom veľmi usilovne sa
starať o veci, ktoré patria Cirkvi, a pridŕžať sa tradície pravdy. Čo
teda? Ak by tu bol spor o nejakú otázku, nemali by sme sa obrátiť k tým
najstarším cirkvám, kde boli apoštoli veľmi dobre známi, a čerpať od
nich to, čo je jasné a isté v súvislosti s tou otázkou? Čo keby nám
apoštoli nezanechali svoje spisy? Nebolo by nevyhnutné
nasledovať tradíciu, ktorú odovzdali tým, ktorým zverili
tieto cirkvi?" (Irenej z Lyonu, 170 po Kr.,
žiak Polykarpa, žiaka Jána apoštola)
- a toho sa drží aj dnes:
"Keď som študovala ranú Cirkev, jasne som videla, že bola katolícka
vo svojej vierouke a praktickom živote - začala sa nazývať
„katolíckou" už koncom prvého storočia. Napriek mojim ťažkostiam
s prijatím katolíckeho učenia som zistila, že Katolícka cirkev vždy
učila a ohlasovala (jasnejšie a horlivejšie než ktorákoľvek protestantská
denominácia) kľúčové biblické dogmy, akými sú napríklad inšpirácia a
neomylnosť Svätého písma, zmierna obeta Krista, spása len z milosti a
potreba starať sa o svätosť. Prišla som k záveru, že katolíci sú
skutoční kresťania. [...] Uvedomili sme si, že Martin Luther sa veľmi
odchýlil od historickej kresťanskej ortodoxie, keď zaviedol
svoju nebiblickú teóriu sola fide
(ospravodlivenie len skrze vieru nezávisle od
skutkov poslušnosti, ktoré vykonávame vďaka Božej milosti, danej zadarmo)."
(Júlia Swensonová, protestantka)
"In
fact, the early Christians argued that scriptural interpretations put forward
by heretics were counter to the interpretation given to them through apostolic
Tradition, and that’s how they knew those teachings were false. The early
Church believed Tradition to be reliable. St. Irenaeus wrote against heretics
in the second century, testifying to the Church’s Tradition that stemmed
directly from the succession that the bishops of the Church were given from the
apostles themselves: “In this order, and by this succession, the ecclesiastical
tradition from the apostles, and the preaching of the truth, have come down to
us. And this is most abundant proof that there is one and the same vivifying
faith, which has been preserved in the Church from the apostles until now, and
handed in truth.” Against Heresies 3, 3, 3 When those heretics put forward
wrong interpretations of Scripture and tried to claim that they had their own
tradition that was the true one, Irenaeus refuted them from the authority of
Scripture and Tradition: “But, again, when we refer them to that tradition
which originates from the apostles, [and] which is preserved by means of the
succession of presbyters in the Churches, they object to tradition, saying that
they themselves are wiser not merely than the presbyters, but even than the
apostles, because they have discovered the unadulterated truth. . . . It comes
to this, therefore, that these men do now consent neither to Scripture nor to
tradition.” Against Heresies 3, 2, 2 Tellingly, St. Irenaeus drew from both
Tradition and Scripture to demonstrate that the heretics were not from God.
They were following their own interpretation of the Bible and falling into
grave errors, not unlike Protestants have done. ... This Tradition is attested
to by St. Irenaeus powerfully, even as he praises Scripture and its privileged
place in the Church. He saw no conflict between apostolic succession,
Tradition, and Scripture. Rather, they functioned together like vital organs in
a body. That body is the Church, Christ’s mystical Body, of which he is the
head. With this strong historical witness, even from the earliest times, to
apostolic succession and Tradition, your Protestant friend is faced with a
now-familiar dilemma: either the Church went off the rails shortly after Christ
established her, or his Protestant beliefs contain serious errors." (Devin
Rose, apologetista);
"Pri štúdiu spisov cirkevných otcov som zistil,
že prvotná Cirkev verila v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii,
vo vyznanie hriechov kňazovi, v krstné znovuzrodenie, v spásu vierou a
dobrými skutkami, ktoré vykonávame vďaka milosti, verili, že
môžeme odmietnuť Božiu milosť a zriecť sa spásy, že biskup Ríma je
hlavou Cirkvi, že Mária je Božou Matkou a bola ustavične pannou, že môžeme
prosiť o orodovanie svätých v nebi, že očistec je dočasným
stavom očisťovania, ktorý niektorí kresťania podstupujú pred vstupom
do neba. Okrem ustavičného panenstva a Božieho materstva Márie všetky tieto
dogmy protestantskí reformátori zavrhli. Ak sa Katolícka cirkev mýli,
keď sa pridŕža týchto dogiem, potom sa mýlila už dávno predtým, než
Konštantín legalizoval kresťanstvo. To by znamenalo, že Cirkev odpadla
ešte pred koncom prvého storočia, keď ešte žili apoštoli! Túto absurdnú
teóriu by nemohli prijať ani tí najväčší antikatolícki
protestanti."(Bob Sungenis, protestantský teológ
a pastor);
"V knižnici som však jedného dňa našiel knihu
starovekej kresťanskej literatúry. Bol som nadšený. Chcel som vidieť
ranokresťanské spisy, aby mi pomohli získať staroveký kresťanský pohľad,
na základe ktorého som chcel študovať Božie slovo. Začal som študovať
listy svätého Ignáca, ktorý sa obrátil pod vedením apoštola Jána a
bol druhým biskupom v Antiochii. [...] Mal som
podozrenie, že nejaký diabolský zlý čin chce podkopať pravú evanjelikálnu vieru. Rozhodol som sa podrobne študovať
celú ranokresťanskú literatúru, ktorú som mohol nájsť. [...] Keď som
si prečítal všetky dokumenty z ranej Cirkvi, ktoré som mohol získať, a
zvlášť som sa sústredil na druhé storočie, začal som rozvíjať teológiu,
ktorá sa väčšmi podobala na tradičný katolicizmus alebo
východné pravoslávie." (T. L. Frazier,
baptista);
"Zintenzívnil som svoje štúdium raných cirkevných
otcov. Ak by Katolícka cirkev bola synkretickým vynálezom cisára
Konštantína vo štvrtom storočí, ako učil Jimmy Swaggart a ja som tomu vždy veril, možno spisy tých
prvých kresťanských teológov a apologétov by objasnili katolícke podvody. Toto
bola moja posledná nádej. Prijal som výzvu Jimmyho
Swaggarta: „Chceli by sme vyzvať Katolícku
cirkev, aby dokázala, že svätí a mučeníci prvých troch storočí prijali
vierouku a prax Katolíckej cirkvi v takej forme, v akej existuje
dnes... Všetci raní cirkevní otcovia boli evanjelikálmi
a letničnými a nemali žiadne spojenie s tým, čo
sa teraz uznáva za Katolícku cirkev." Zaobstaral som si knihu J.
B. Lightfoota Apoštolskí otcovia a hneď som si
ju prečítal. [...] Skúmal som ich spisy a ich teologické argumenty
som porovnával s tým, čo hovorí grécky text Písma. Preskúmal som všetky
rané koncily Cirkvi. Na svoje prekvapenie všetko, čo som zistil,
bola katolícka pravda. Nemohol som uveriť tomu, že brat Jimmy si prečítal to, čo som si prečítal ja, a
uverejnil svoju „výzvu". Spisy cirkevných otcov jasne ukazujú,
že raná Cirkev bola katolícka už dávno pred dobou cisára Konštantína.
[...] Keď som si čítal knihu Williama Eerdmana
Príručka o dejinách kresťanstva, ktorú som si kúpil vo Swaggartovom kníhkupectve, dúfal som, že
nájdem presnejšiu (alebo protestantskejšiu) verziu týchto dejín, ale
aj on uvádza, že Irenej uznáva primát Ríma. Nesúhlasí s Irenejom, ale
podáva nám historické fakty. Hovorí aj o Viktorovi I., ktorý bol veľmi
mocným pápežom v druhom stočí. Otvorene nehovorí, že Viktor vykonával
pastoračnú autoritu nad celou Cirkvou ako biskup Ríma, ale tento záver je
ukrytý v jeho výroku, že Viktor „hrozil exkomunikáciou ázijským cirkvám
pre spor o Veľkú noc". [...] Pod váhou Písma a cirkevných otcov
som už viac nemohol argumentovať proti autorite Katolíckej
cirkvi. Uvedomil som si, že sa musím stať katolíkom. Ostávali len
otázky „kedy" a „ako"." (Tim Staples, protestant)
… a stále obsahuje v sebe
protestantmi často už zabudnuté bohatstvo Božieho zjavenia a života s Bohom
(a preto zvyčajne protestantizmom, ktorý je niečím ako lite-verziou kresťanstva, zvyčajne nepochopená):
"Cirkev je plná nevýslovných pokladov: svätí, mučeníci,
vyznávači, biskupi, hlbiny zbožnosti, neoceniteľné modlitby, tradície nezmernej
hodnoty, pokladnica spisov, príbehov lásky, pravdy a odvahy, do ktorých sa
človek môže úplne pohrúžiť. Nie je možné opísať rozkoš z toho, že sme objavili
svoje korene, našu úchvatnú históriu – kedysi považovanú za bezvýznamnú a
zatracovanú ako „katolícka história“. Je to ako keby niekto utrpel stratu
pamäte: predstavte si to vytrženie a radosť, ktoré zažije, keď sa mu pamäť
vráti a on náhle spozná, že je kráľom! … Katolícka Cirkev má hĺbku, ktorá je
nevyčerpateľná. Napĺňa dušu túžbou čítať a čítať a čítať a modliť sa a modliť
sa a modliť. Nejestvuje koniec rozkoši očakávajúcej siroty, ktoré sú navrátené
do „jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi“. Čím viac informácií sme
nazhromaždili, tým viac našich očakávaní bolo naplnených a tým viac sme túžili
vykričať to zo striech." (Steve Ray,protestantský pastor);
"Keď nerozumiete koreňom našej viery, na ktorých Boh
pracoval viac než dve tisíc rokov – pracoval na svojej Cirkvi bez ohľadu na
vaše vierovyznanie – ak teda nepoznáte korene, ste ako odtrhnutý kvet či
vyschnutá burina." (Rick Warren, pastor
protestantského zboru v Saddlebacku)
"Asi v polovici liturgie [sv. omše] som si náhle uvedomil, že presne tú istú liturgiu, tie isté čítania z Písma, v tejto chvíli celebrujú po celom svete v Ázii, Japonsku, Rusku, New Yorku, Izraeli, Egypte, Južnej Afrike, Indii, Ríme a všade inde. A uvedomil som si,… že sa to deje nielen všade na svete, ale rovnako aj v rozmere času, už dvetisíc rokov. Tá istá starobylá liturgia bolo slávená apoštolmi, Polykarpom, Tertuliánom, Irenejom, Klementom, Cyrilom, Atanáziom, Augustínom a všetkými ostatnými svätými a našimi predkami v ranej Cirkvi. Janet a ja sme sa práve zúčastňovali na úžasnej a ohromujúcej historickej udalosti a hĺbka tohto všetkého… nás po prvý raz naplnila pocitom opravdivej bohoslužby – niečo, čo sme doteraz nenašli v žiadnej z bývalých cirkví, do ktorých sme patrili. A túto našu skúsenosť ešte zintenzívnilo poznanie, že tá istá liturgia sa večne slávi pred Božím Trónom. Dôverne som poznal knihu Zjavenia, jej detailný popis oltára, Baránka, kadidla, spevu a klaňania sa a teraz som videl jasnú spojitosť. Pred Trónom Boha stojí vzkriesený víťazný Pán, javiaci sa vo večnosti ako ‚stojaci, aj keď ako zabitý‘ (porov. Zjv 5,6). Vzkriesený Kristus, Baránok Boží, Chlieb Života, bol tu, priamo na oltári v podobe chleba a vína! Práve sme sa zúčastňovali na večnej udalosti, niečom, čo presahuje priestor aj čas. Boli sme súčasťou bohoslužby a hlbokého uctievania s „jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou Cirkvou“ prenikajúcou svet i všetky časy, zjednotenej so samými zástupmi Neba. Pochopil som, že sme všetci boli prenesení do samého kráľovského príbytku Boha Všemohúceho a že jeho zľutovanie a milosť prúdi cez nebeskú liturgiu a cez obetovaného Baránka rovno k nám. Večnosť pretrhla závoj časnosti, práve tak, ako vtedy pri Vtelení." (Steve Ray, protestantský pastor);
"V katolických kostelích je uzdravení, protože tito lidé jsou oddaní svému společenství a přijdou každou neděli. Nemění sbory, my je měníme. To je důvod, proč jsme nemocní; mnozí z nich jsou však uzdraveni.“ Tvrdí, že dle nedávné studie katolíci zažívají více zázraků než letniční křesťané. (Benny Hinn, letničný kazateľ);
"[len napríklad] takzvané „Knihy zázrakov" v pútnickom chráme Wies-Kirche v Bavorsku podrobne zaznamenávajú státisíce uzdravení, ktoré sa stali... V skutočnosti správy o zázrakoch v priebehu kresťanských dejín dosahujú státisícové počty. Či už ide o uzdravenia, zázračné obrátenia, zázračné účinky hostií, tisícky mariánskych zjavení, zjavení Krista, stigmatizácie, bilokácie, neporušiteľnosť tela - takéto „znamenia" sa vyskytujú hojne a mnohorako aj dnes a ich dokumentácia zaberá celé knižnice. Niekdajší biskup v Essene kardinál Franz Hengsbach hovorí, že všetky tieto prípady boli „v procesoch cirkevného skúmania právne čo najprísnejšie preverované" a vždy sa museli ukázať ako „dodnes naozaj nepopierateľné dokázané". Zopakovali sa v nich „takmer všetky biblické zázraky až po najnovšie časy"." (Peter Seewald, investigatívny novinár a autor)
… dôkladne overené a potvrdené: "Protestantské apoštolsko-charizmatické hnutie, ku ktorému patrím, hovorí často o uzdravovaní a praktizovalo modlitby za chorých. Ale o takých zázrakoch, aké sa stali v Lurdoch, som počul len veľmi zriedka a nikdy som ich nevidel. S veľkým záujmom som čítal o tom, ako starostlivo v Lurdoch preosejú všetko, čo nemožno overiť, a ako dlho čakajú, kým niečo vyhlásia za skutočný zázrak. Pri overovaní sú chvályhodne precízni a neponáhľajú sa. Nerobia okolo toho veľké haló, ale prejavujú pokorný úžas a vďačnosť. Zároveň sa mi páči ich zdravý prístup v tom, že sa nesústreďujú iba na zázraky a znamenia, ale hľadajú Ježiša preto, kým je, nie len preto, čo pre nás môže urobiť." (Ulf Ekman, zakladateľ denominácie Slovo života)
Len cez jedného človeka,
nedávno zosnulého kňaza Emilána Tardiffa, Boh zázračne
uzdravil okolo 100 000 ľudí (drvivú väčšinu na svätých omšiach
či prostredníctvom Eucharistie a jej adorácie) a to je len jeden z
mnohých.
"Charizmatická služba pre obnovu sa rozšírila po celom svete a my sme pochopili, že najaktívnejšia je práve v Katolíckej cirkvi. Dozvedeli sme sa, že katolícke charizmatické hnutie existuje približne v 230 krajinách na svete a má okolo 160 miliónov členov. Čo možno na to povedať, ak pochádzate zo studeného severu a v kresťanských spoločenstvách sa často cítite slabí a nedostatoční pri plnení úloh pre Pána a jeho kráľovstvo? Bolo osviežujúce a nádherné počuť o tomto veľkom hnutí a dokonca sa dozvedieť, že od chvíle, keď v šesťdesiatych rokoch vzniklo charizmatické prebudenie, žehnali mu všetci pápeži." (Brigita Ekmanová, manželka pastora Ulfa Ekmana)
- už tu a teraz, bežná
skúsenosť, ak v Cirkvi žijeme (overiteľné na vlastnej koži, bežná skúsenosť
ľudí žijúcich v Cirkvi)…;
- a potvrdzuje, že tí, ktorí
podľa nej žijú, naozaj spasení sú: "Dokazovanie [toho] v Katolíckej
cirkvi patrí do prípravy každého svätorečenia a dokonca je jeho výslovnou
podmienkou. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu vyhlásil
za svätých rekordný počet 482 a za blahoslavených 1 338 kresťanov a
vo Vatikáne čaká na rozhodnutie ďalších asi 15 000 prípravných aktov
iba za roky 1588 až 1982. Pripomeňme, že za každým svätorečením je
jeden alebo viac zázrakov" (Peter Seewald,
investigatívny novinár a autor) - ktorými Boh
už teraz pri sebe oslavuje spasených ľudí pred tvárou celého sveta, ako to
prisľúbil v Písme (Rim 8,17).
„Pamätám si na ten pocit hrôzy a zrady, ktorý som cítila z toho, že mi klamali o Katolíckej cirkvi. Nesprávne informácie, ktoré sme prijali, nám bez zlého úmyslu poskytovali úprimní, hoci neznalí protestantskí kazatelia a spisovatelia. Ale, žiaľ, uvedomila som si, že tieto klamstvá úmyselne aj hlásali „profesionálni" antikatolícki protestanti. Boli to väčšinou bývalí katolíci a dokonca aj bývalí kňazi.“ (Júlia Swensonová, protestatska, Reformovaná cirkev)
„Nanešťastie, všetko naše vnímanie Katolíckej Cirkvi bolo jej grotesknou karikatúrou, ktorú sme si vytvorili výlučne na základe antikatolíckych protestantských zdrojov. Nikdy sme nedovolili Cirkvi, aby hovorila sama za seba, nikdy sme neboli v našom pátraní voči nej féroví. […] Janet i ja sme boli rozhnevaní zo lží [o Katolíckej Cirkvi], ktorými sme boli [ako protestanti] kŕmení a súčasne sme prekypovali radosťou z toho, že sme našli Cirkev, ktorá zodpovedala tomu, čo sme čítali [v Písme a spisoch ranej Cirkvi]. […] Nikdy som si neuvedomil stupeň nečestnosti a chýbajúcu integritu, ktoré som mal ako protestantský „antikatolík“, kým som nezačal nanovo čítať knihy a počúvať znova pásky, masovo vydávané antikatolíkmi a porovnávať ich so skutočným, historickým učením Katolíckej Cirkvi. Prekrúcal som katolícke učenie, nie zo zlomyseľnosti, ale z neznalosti a predsudkov. Dnes sme smutní z toho, koľko ľudí nevedomky stále berie tieto karikatúry Katolíckej Cirkvi ako skutočnosť. Naše protestatské predsudky nás zaslepili.“ (Steve Ray, protestant)
„Jako Švéd a protestant nasáváš antikatolicismus už v mateřském mléku. Objevili jsme, že o církvi vlastně víme málo. Bylo to na jednu stranu pozitivní, na druhou ohromující. Zažívali jsme totiž pocit, že se ocitáme doma, cosi jako: „aha, ale to je přesně to, v co věřím!“ Byli jsme plni předsudků, ale při četbě katolických knih jsme si začínali všímat, že v tohle přece věříme! Když dnes mluvíme s přáteli, mají za to, že jsme před nimi svou pozvolnou konverzi tajili. Ve skutečnosti jsme museli pomalu růst a ujišťovat se v přesvědčení o katolické církvi.“ (Ulf Ekman, zakladateľ denominácie Slovo života)
„Arcibiskup Fulton Sheen raz napísal: „Tých, ktorí v Spojených štátoch amerických nenávidia Katolícku cirkev, nie je len stovka. Sú ich milióny. Títo ľudia však nenávidia iba obraz Katolíckej cirkvi, ktorý si omylom vytvorili a ktorý omylom pokladajú za skutočnosť." Moja manželka i ja sme si kedysi mysleli, že patríme medzi tých „sto", ktorí z vlastného úprimného presvedčenia odmietajú katolicizmus. Čoskoro sme však prišli na to, že v skutočnosti patríme medzi milióny tých, ktorí majú o Katolíckej cirkvi nejasnú predstavu. Hneď po tom, ako sme spoznali stav, v ktorom sa skutočne nachádzame, začínalo nám byť jasné, že už nepatríme do žiadnej z týchto dvoch skupín. Medzitým sme sa už ocitli „na ceste domov". A o tejto ceste hovorí naša kniha. Chceme v nej sústrediť svoju pozornosť najmä na to, ako Svätý Duch použil Písmo, aby uviedol naše mylné názory na pravú mieru. Nepokúšali sme sa zaoberať mylnými predstavami iných. Azda raz budeme môcť s pomocou Božej milosti napísať knihu s touto tematikou.“ (Scott Hahn, presbyteriánsky kazateľ, autor knihy Rome, Sweet Home)
„Predstavte si, aké by to bolo, keby som vyšiel na verejnosť s plánom, že sa stanem katolíkom na Biblickom kolégiu Jimmyho Swaggarta. Moji priatelia videli, kam smerujem, a obávali sa o mňa. Pri každom jedle ma „spracovávali". Profesori ma prehovárali. Takmer ma pozvali na stretnutie so samotným Jimmom Swaggartom. Ale namiesto toho som sa stretol s „odborníkom" fakulty na rímsky katolicizmus: Andrew Caradagasom, bývalým katolíckym kňazom, ktorý na JSBC vyučoval dejiny Cirkvi. Naša diskusia bola dosť dobrodružná. Nemal ani poňatia o mojom štúdiu. Snažil sa ma presvedčiť o omyloch katolicizmu tvrdiac, že do štvrtého storočia pápeži neexistovali. Jeho tvár menila farby, keď som začal sypať citáty cirkevných otcov už dávno pred piatym storočím, ktoré hovorili o autorite rímskeho biskupa. Tvrdil, že Eucharistia je stredovekým výmyslom. Citoval som spisy otcov z 1. a 2. storočia, napríklad spisy Ignáca, Justína a Ireneja na tému skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Bolo to smutné, keďže som vedel, že on to všetko pozná. Keď sme prechádzali jednu dogmu za druhou, bolo zrejmé, že Cirkev neopustil pre vieroučné dôvody. Priznal sa, že mal nejaké „zlé skúsenosti" s Cirkvou a to ho viedlo k tomu, aby odišiel. Náš rozhovor sa skončil na ostrí noža, keď mi povedal, že Katolícka cirkev, o ktorej som čítal, „existovala len na papieri". Varoval ma, že budem veľmi sklamaný „skutočnou Katolíckou cirkvou". Keď sme sa rozchádzali, pozrel sa na mňa a zašomral: „Vy sa nestanete katolíkom, vy ste katolíkom!" Odišiel som z jeho kancelárie so zmiešanými pocitmi smútku a úľavy. Nemohol som preňho nič urobiť a on určite nič nemohol urobiť pre mňa. Na JSBC nebol nikto, kto by mohol odpovedať na moje námietky, a myslím si, že práve vtedy mi došlo, že sa musím stať katolíkom. Nikdy v živote som sa necítil taký osamelý. Vedel som, že sa musím rozísť so svojou prísne protestantskou priateľkou. Odcudzím sa svojej protestantskej rodine, z ktorej som mnohých „priviedol ku Kristovi". Odlúčim sa od svojich priateľov v škole a doma. Ale to najbolestnejšie bolo vedomie, že keď sa stanem katolíkom, naveky sa vzdám svojho celoživotného sna stať sa pastorom. […] Keď sa obzerám na svoju cestu do Katolíckej cirkvi, niekedy nemôžem uveriť tomu, čo sa skutočne stalo. Táto púť bola ťažká a bolestná. A žasnem nad Božou húževnatosťou a trpezlivosťou, keď ma viedol do Katolíckej cirkvi - bojoval som proti nej počas celej cesty. Tak dlho som nenávidel katolícke učenie o Máriinom orodovaní. Ale keď som konečne počúvol jej láskyplné volanie, aby som nasledoval Krista, jej Syna, kamkoľvek ma povedie, vedel som, že mi hovorí: „Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2, 5). Keď som už bol doma v Cirkvi, cítil som sladkú útechu pravdy, ktorú museli cítiť kresťania v Antiochii, keď apoštoli čítali dekréty prvého cirkevného koncilu. „Radovali sa z tejto útechy" (Sk 15, 31), lebo vedeli, že Cirkev prehovorila. Spor sa skončil.“ (Tim Staples, protestant)
"Keď som sa zoznamoval s protestantizmom, prešiel som tvrdou školou. Hneď som sa stretol s poľutovaniahodným dedičstvom rozdelenia, ktoré nám zanechali protestantskí reformátori. V každej denominácii, ktorú som navštívil, som našiel veľa rôznych vieroučných článkov, ktorým som mal veriť. Verný menu „protestant" som napokon zanechal jednu denomináciu za druhou pre nezhody v učení. Moje samoštúdium Biblie - štúdium, ktoré trvalo niekoľko hodín denne, väčšinu dní týždňa, ďalších sedem rokov - mi pomohlo, aby som sa stal biblickým vševedkom. To mi však ani trochu neuľahčilo hľadanie pravdy. Vo svojej samoľúbosti som prešiel do ďalšej denominácie, hneď ako som narazil na učenie, ktoré som nepokladal za „biblické". [...] Ako protestant som napísal knihu s názvom Odmeny v nebi. Kritizovala katolícky a niekedy protestantský pojem nebeských zásluh za skutky, ktoré sme vykonali na zemi. [...] Hoci som bol stále v bahne svojho protestantského antikatolicizmu, znechutilo a hnevalo ma, že toľko rokov „prebehujem z cirkvi do cirkvi". Ukázalo sa, že evanjelikalizmus je len preludom žiarivého teologického kamelota, ako som si ho predstavoval pred všetkými tými rokmi, keď som sa stal „znovuzrodeným". Stále som miloval Ježiša, ale bol som pripravený vzdať sa hľadania jeho Cirkvi. Keď som už tak dlho hľadal a vždy som sa sklamal, stratil som nádej, že nájdem Cirkev, o ktorej povedal, že ju nikto nepremôže (porov. Mt 16, 18), Cirkev, o ktorej povedal, že bude s ňou do konca sveta (porov. Mt 28, 20). Ale Pán ma zachránil z tohto blúdenia. [...] Keď som lúskal stohy katolíckych kníh, ktoré mi poslal Bob a Gerry, ako prvý som opäť preskúmal protestantský koncept sola scriptura, čiže tvrdenie, že len Biblia je našou autoritou. Bolo to ako facka, keď som si uvedomil pravdu katolíckeho tvrdenia, že sola scriptura je falošná doktrína, tradícia ľudí. [...] Keď som študoval Sväté písmo vo svetle katolíckych materiálov, ktoré som dostal, pochopil som, že Biblia vlastne poukazuje na rozhodujúce slovo Cirkvi vo všetkých vieroučných otázkach (porov. 1 Tim 3, 15; Mt 16, 18-19; 18, 18; Lk 10, 16). [...] Po celé tie roky blúdenia v teologickej púšti protestantizmu som cítil, že niečo nie je v poriadku, ale nevedel som to pomenovať. Teraz konečne zapadali jednotlivé časti skladačky na svoje miesto. [...] Keď niektorí protestanti cítia logiku týchto katolíckych argumentov, pokúšajú sa obísť Ježišove výroky a tvrdia, že Cirkev, ktorú chráni, je „duchovná" neviditeľná Cirkev, a nie konkrétna viditeľná Cirkev. Tento názor vyvracia Ježišovo učenie, že Cirkev je „mesto postavené na návrší, ktoré nemožno skryť" (Mt 5, 14). To je príklad omylu „zduchovnenia" biblických úryvkov, aby tak mohli zapadnúť do vymyslenej teológie. Slovo „cirkev" (po grécky ekklesia) sa v Novom zákone vyskytuje viac než stokrát. Ani raz nemá význam „duchovnej" cirkvi. [...] Po toľkých nesprávnych odbočkách a slepých uličkách teraz vidím a milujem Katolícku cirkev takú, aká je: starobylá, nezničiteľná Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus pred dvetisíc rokmi. Tak často sme slepí voči všetkým dobrým veciam, ktoré Boh naplánoval pre náš život. Obyčajne sú priamo pred nami, hoci my ich nevidíme (a niekedy ani neuvidíme). Ako antikatolícky protestant som bol ako ten slepý muž, ktorého Ježiš uzdravil tak, že mu blatom potrel oči (Jn 9, 17). Radujem sa z Božieho daru milosti zadarmo, ktorý mi otvoril oči, aby som videl pravdu. Hoci bola vždy zrejmá, celé tie roky som ju nevidel. Môj nebeský Otec na mňa trpezlivo čakal, keď som utiekol ako márnotratný syn, aby som našiel svoju cestu domov. Viem, že v deň, keď som sa vrátil domov do Katolíckej cirkvi, sa na mňa usmial a povedal: „Veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa!"" (Bob Sungenis, protestantský teológ a pastor)
No a teraz môžeme
začať s diskusiou:
Ak ste napríklad protestant,
čo si s tým počať…?
Napríklad:
· Ako je napríklad možné, že Boh koná znamenia a zázraky a udeľuje dary Ducha Svätého ľuďom, ktorí sú členmi Neviestky babylonskej a ktorí sa spolu s ňou venujú modloslužbe, rúhajú sa Bohu, porušujú Jeho Zákon, neveria Jeho slovu, neveria v Krista ako v Spasiteľa a snažia sa získať spásu zo skutkov a nie z viery, ako protestanti všeobecne tvrdia?
· Ako je možné, že pôsobenie Ducha Svätého je v tejto Cirkvi väčšie a silnejšie, než v ostatných denomináciách (a je normou, nie výnimkou, ktorá by v Cirkvi jestvovala nejako „napriek nej“) – hoci podľa reformátorov by to malo byť presne naopak?
· Ako je možné, že raná Cirkev apoštolov sa omnoho viac (vlastne úplne) podobala na katolícku Cirkev, ak táto je produktom „veľkého odpadu“ niekedy za Konštantína či dokonca až neskôr a jej spohanštenia – a nie na súčasné protestantské denominácie a ich denominačný model kresťanstva?
· Ako je možné, že v Katolíckej Cirkvi ľudia v súlade s Písmom (napr. Jn 3,36) skutočne a hmatateľne nachádzajú opravdivý Boží a nebeský život a už teraz ho žijú – pričom väčšina (všetci?) protestantských denominácií nič také nielenže nepozná (maximálne ak tak nejakú formu „pozemského požehnania! na spôsob toho, čo s Kristom zažívali zástupy), ba dokonca tvrdia, že to podľa nich ani nie je možné a očakávajú, že to bude až „potom“, po vzkriesení a podobne?
· Ako je možné, že cez veci, ktoré protestanti považujú za ohavnosti a modloslužbu – ako je Eucharistia a jej uctievanie, svätá omša, Bohorodička a úcta k nej,… – Boh koná znamenia a zázraky, veľké prebudenia, privádza ľudí ku Kristovi a k spáse a k Božiemu Životu (overiteľný fakt) a často koná aj znamenia, ktorými potvrdzuje a oslavuje seba samého špeciálne v samých týchto „veciach“?
· Ako je možné, že protestanti spravidla veria, že sú spasení (hoci Písmo učí inak) – ale nemajú žiadne hmatateľné potvrdenie toho, že sa niekto od nich skutočne spasil, iba tomu veria; zatiaľ čo v Cirkvi, ak Cirkev o niekom vyhlási, že je spasený v Nebi, je to na základe toho, že sám Boh dotyčného človeka už po jeho odchode do večnosti potvrdil a oslávil tým, že cez neho a na jeho príhovor koná a to aj znamenia a zázraky?
· Ako je možné, že život v Božom Kráľovstve – čiže v Spoločenstve svätých na zemi aj v Nebi – pripadá protestantom divný, cudzí a dokonca ho odmietajú a popierajú, namiesto toho, aby v ňom už teraz žili a radovali sa z neho, ako to od počiatku žili a žijú kresťania v Cirkvi?
atď.
„Keď som navštívil rôzne protestantské cirkvi a snažil
sa pochopiť to, čo ich navzájom rozdeľuje, uvedomil som si, že čestní a úprimní
ľudia môžu skutočne vykladať Bibliu rôzne. Je pravda, že nie všetky doktríny,
ktoré vychádzajú z Písma, by obstáli v podrobnom skúmaní, ale je rovnako
nesprávne povedať, že to, čo tvorí „biblické kresťanstvo", je zjavné.
Napríklad Presbyteriánska cirkev krstí deti, pričom baptisti krst detí
pokladajú za bláznovstvo. Ja a moji fundamentalistickí rovesníci by sme
namietali, že každý vzdelaný človek vidí, že Nový zákon nič nehovorí o krste
detí. Ale kládol som si otázku, či je pravda, že presbyteriáni a všetky ostatné
protestantské denominácie, ktoré krstia deti, sú skutočne takými hlupákmi,
ktorí to nedokážu pochopiť pri čítaní Biblie? Pochyboval som o tom. A keď som
hľadal biblické dôkazy pre krst detí, zistil som, že sú dostatočne silné, a napokon
som zmenil svoj postoj v tejto otázke. Ale riešenie tejto otázky nebolo v
Biblii také očividné. Uvedomil som si, že je to asi preto, lebo Biblia nie je
učebnicou systematickej teológie, v ktorej by sme ľahko našli časť pod
názvom Krst.“ (T. L. Frazier, protestant)
· Len v protestantizme existujú (podľa toho, ako jemné kritériá si nastavíme) rádovo stovky až desaťtisícky verzií „jedinej biblickej pravdy“, ktoré sa nielen líšia, ale často si vyslovene odporujú – „Žasol som, keď som sa ocitol v dvoch triedach [Biblického kolégia Jimmyho Swaggarta], ktoré učili úplne odlišné názory na Trojicu. V prvej sa vyučovala ortodoxná trojičná teológia. V druhej sme sa dozvedeli, že Boh Otec má telo a aj Boh Duch Svätý má telo. Prvá trieda učila, že Ježiš je večným Synom Otca. Druhá učila, že je večným Slovom, ktoré sa stalo „Synom" len pri vtelení. Pamätám sa, že som šiel jedného dňa na obed s mladou ženou, ktorá bola v rozpakoch. Povedala mi v zúfalstve: „Myslela som si, že viem, čo o Bohu verím, ale teraz si nie som istá."“ (Tim Staples, protestant)
· Každá z týchto náuk a doktrín je biblická v tom zmysle, že každá denominácia si vypracovala konzistentný a podložený systém vysvetľovania Biblie takým spôsobom, aby podopieral ich konkrétne náuky.
Ak sa teda chceme dopracovať
k pravde, musíme tieto „biblické pravdy“ a „biblické náuky“ preosiať cez
primerané kritériá, napríklad:
· Zhoda s ranou Cirkvou apoštolov a ich žiakov (porov. Gal 1,8) – vysvetľuje daná denominácia Písma rovnakým spôsobom, akým ho vysvetľovala raná Cirkev v 1., 2. príp. 3. storočí? To je niečo, čo sa dá poľahky overiť, pretože sa nám zachovalo veľké množstvo spisov a diel ranej Cirkvi z tohto obdobia.
· Ovocie – je v nej prítomný Pán a jej členovia s Ním majú naozaj intímny, bytostný vzťah? (Jn 6,56; 15,5)? Koná v nej znamenia a zázraky (porov. Mk 16,17-20) – aj keď nie nutne u každého jednotlivca (porov. 1Kor 12,29), ale u denominácie ako takej určite a bežne (sami osebe dôkazom pravdivosti nie sú, porov. Mt 7,22n, ich neprítomnosť je ale vážnym argumentom proti)? Ľudia v nej už skutočne žijú nový Boží nebeský večný život (porov. Jn 5,24; 6,.54), čiže už teraz sú síce nie úplne, ale predsa v Nebi, v Božom kráľovstve (porov. Kol 1,13)?
· A pod.